Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden starý chudobný rybár so svojou ženou v malej učupenej chatrči pod lesom. Deň za dňom, mesiac za mesiacom rybár chytal ryby a chodil ich predávať do neďalekého kráľovského mestečka na jarmok. A jeho žena, keďže často ostávala doma dlho sama, zametala na priedomí, prala, varila, starala sa o dobytok i o ostatné domáce práce. Za domčekom v malej stajni mali jednu chudú čierno-bielu kravku, dva voly a zopár sliepočiek. Kravka im dávala mlieko, z ktorého ženička robila syr, voly im pomáhali obrobiť malý kúsok zeme, ktorú vlastnili a sliepky, tie vždy zniesli niekoľko vajíčok za deň, aby žena mohla urobiť niečo pod zub sebe aj mužovi, keď sa vráti.
Boli časy, kedy sa rybárovi až tak veľmi nedarilo. Keď mal slabý úlovok, museli si teda odoprieť aj ten kúsok tmavého chlebíka i ten pohár kravského mliečka. Vždy sa im ťažšie žilo počas dlhej a krutej zimy, keď zamrzli všetky rybníky v okolí. Vtedy spoločne dlho do noci plietli košíky a vyrábali detské hračky, keďže sa museli nejako uživiť. Všetko, čo za dni vyrobili, odviezli na voze do mestečka a popredávali to. Za drobné, čo zarobili si kúpili chlieb a niekedy aj nejaké oblečenie.
Raz však nevedomky predali niekoľko vyrezaných hračiek i upletených košíkov samému kráľovi, ktorý ich sledoval z kráľovského paláca a rozhodol sa, že im pomôže. Prestrojil sa za obyčajného pocestného, aby ho v meste nespoznali. Za všetko, čo si kúpil dal im mešec zlatiek, poďakoval sa a odišiel. Manželia sa až od majiteľa iného stánku dozvedeli, kto ich to pred chvíľou navštívil. Chceli sa mu za tento veľký dar nejako poďakovať, preto sa vybrali do kráľovského paláca. Prešli cez stráže až ku kráľovi. Ten im povedal, že ich videl už druhý rok a že sa mu páčia ich diela. A vraj, aby mu neďakovali, že on si cení ich prácu a aj ich ako poddaných.
... pokračovanie už v ďalšej časti
