Obloha hýri farbami. Od šedivej, cez mliečnu, striedanie svetlo a tmavo modrej vytvára harmóniu. Slnko už nevidieť, ale mrakov je viac ako dosť. Ľahám si na deku a sledujem oblohu. Hrám sa s mráčikmi a skladám si obrázky, ktorých vyjadrenie mi ponúka moja fantázia. Tu vidím ufo, tam zase draka z rozprávok a kdesi nad obzorom sa črtá tvár bosorky.
Od detstva som zbožňovala pohrávanie s oblohou. Keď mi prialo počasie, sledovala som oblaky a večer som pozdvihla hlavu ku hviezdam, ktoré vytvárali dokonalé obrazce. Raz to boli len jednoduché, inokedy zložité útvary. Dokázala som prestáť aj celé minúty, aby som sa kochala nočnou nádherou.
Rada sa vraciam do detských čias. Do čias, kedy ma urobili šťastnou celkom obyčajné veci a kedy mi úsmev dokázal vyčarovať kŕdeľ husí prelietajúci vysoko nado mnou. Do čias, kedy mi stačilo pozorovať srnku na lúke, ako sa pasie so svojimi mladými.
Teraz rozmýšľam o tom, ako má každé ročné obdobie čosi silné a neopísateľné v sebe, čo dokáže ulahodiť duši človeka.
JAR, tá prináša so sebou prvé kvety, snežienky, predierajúce sa spod poslednej vrstvy snehu.
LETO ponúka celú nádheru. Kvitnúce kvety a stromy, zeleň, rannú rosu a horúce lúče slnka zohrievajúce celú zem.
S JESEŇOU prichádzajú farby, ktorými hýria všetky stromy, kvapky dažďa bubnujúce pod oknami i vietor preháňajúci sa dolinami.
Aj ZIMA má svoje čaro. Mráz v noci kreslí na okná svoje obrazce, snehobiele vločky padajú na zem a vytvárajú tak bielu perinu, ktorá pokrýva celú krajinu.
Veru, všetky štyri ročné obdobia sú výnimočné. Za každým v nich treba hľadať len to krásne a svet bude gombička.
