Až teraz si uvedomujem, aké bolo detstvo dôležité. Aká dôležitá je láska a výchova rodičov. Akí sú rodičia vôbec dôležití ľudia. Oni mi po celé tie roky slúžili, formovali moju osobnosť, učili ma rozpoznať dobré od zlého, naučili ma modliť sa, tešiť sa z maličkostí, smiať sa vtedy, ak mi je do plaču. Naučili ma, že ak padnem, musím znovu vstať a skúsiť dostať sa do cieľa zas a znova. Cez celé moje detstvo mi odstraňovali prekážky, ktoré mi pretínali môj inak bezstarostný život.
Teraz, keď som dospela a dovŕšila 18 rokov, je na mne, ako vynaložím s naučenými vlastnosťami. Je na mne, ako sa rozhodnem. Je na mne, kde pôjdem študovať, kde sa zamestnám. Je len a len na mne, akým budem človekom teraz, keď ma moji rodičia nebudú sledovať, keďže nevystupujú v mojom živote ako dvaja policajti. Nedávajú na mňa stále pozor, nemôžu byť v každej situácii so mnou. Nepohrozia mi, že som urobila zle, nepovedia mi, čo mám napraviť. Je to len na mne. Na mojich rozhodnutiach. Veľakrát sa stane, že si v zložitých situáciách poviem: „Čo by asi robili naši?“ alebo „Ako by to riešila mama, otec?“
Uznávam, že je zložité budovať si vzťah s rodičmi. Keďže ľudia si ťažko formujú rôzne vzťahy. Ale ak by som ich nemala, bol by zo mňa celkom iný človek. Oni ma „ohýbali“, dokým mohli, dali mi rady, ktoré sa mi v živote zídu. No určite sú si vedomí toho, že sa naše cesty pomaly, ale iste rozídu. Stále však budú v mojom živote vystupovať ako rodičia, ako otec a mama. Aj keď budem od nich vzdialená na míle, spomeniem si na to, že kdesi v malej dedinke pod lesom, žijú dvaja dôležitý ľudia. Ľudia, ktorí mi darovali život a vzorne sa o mňa starali.
Preto všetci, nech máme akýchkoľvek rodičov, snažme sa nemyslieť na to zlé, čo sme s nimi prežili. Viem, je zaiste veľa ľudí, ktorí majú neporiadnych rodičov, ktorí im nejdú príkladom, šliapu im po ich snoch a túžbach a nedláždia im chodníky k dokonalosti, ale nech práve oni vedia, akými majú byť rodičmi raz oni.
